Warrior Knights

hodnoceno 80x (Seznam vlastníků)

Veľká intrigánska bitka o korunu

Autor: monkeyml | 4 hodiny 0 minut | 23.7.2011 | 4

Hra: Warrior Knights + Warrior Knights: Crown and Glory

Hráči: monkeyml, tirsillur, Yuri a 2 neregistrovaní

V sobotu počasie veľmi neprialo opekaniu sa na slnku a tak skupinke piatich herných nadšencov nič nebránilo v tom, aby si zahrali vysoko kvalitnú partičku warrior knightov.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! Počkať! Aký kráľ vlastne? Veď ten nenechal žiadneho dediča a ani neurčil žiaden iný rod k tomu, aby prevzal moc nad krajinou v prípade jeho smrti. Ako to už vo svete býva, človek stále túži po moci a tak nad zdochlinou kráľa začalo lietať päť najmocnejších supov v krajine. Boli to barón Raoul d´Emerande (Yuri), ktorého pevnosť sa rozprestierala na severe krajiny, barón Thomas Edmund Madder (Roman) - ten kontroloval východ krajiny, barón Guillaume de Limon, ktorý sídlil na samom severozápadnom okraji krajiny, barón Umberto da Viola ovládal centrálnu časť krajiny a jeho pevnosť bola veľmi dobre chránená (zo severu nedostupnými horami a z juhu divokou riekou) a nakoniec tu bol barón Mieczyslaw Niebieski – ten mal pod kontrolou juhozápadnú časť zeme. Po kráľovej smrti držali všetci baróni formálny smútok nad touto ťažkou stratou, ale každý z nich začal tajne zhromažďovať svoje armády a povolávať svojich šľachticov do boja. Zem sa zanedlho hemžila armádami jednotlivých barónov. Mimo Thomasa Edmunda Maddera mal na začiatku boja každý z nich troch šľachticov. Spomínaný Thomas mal v pohotovosti všetkých štyroch, čo bola možno aj jeho nevýhoda na začiatku boja, keďže jeho jednotlivé armády neboli až také silné. Prvá fáza mocenského boja prebiehala celkom pokojne. Každý z barónov sa snažil získať si čo najviac neutrálnych miest na svoju stranu – väčšinou hrubou silou a priamym útokom. Barón de Limon to skúsil aj obliehaním a z Thomasa Edmunda Maddera sa vykľul drsný sadista, ktorý sa nebránil použiť tie najkrutejšie metódy. Dvaja jeho šľachtici vtrhli do slobodného neutrálneho mestečka Olbi a kompletne ho celé vypálili. Kto vie čo by sa stalo s Gedze, keby ho iný Madderov šľachtic dobyl. Radšej nepomyslieť. Každopádne sa Gedze ubránilo a útočník sa musel stiahnuť. Súboj o moc však nie je len o dobývaní miest. V zemi stále fungovalo zhromaždenie šľachticov, kde sa schvaľovali rôzne zákony a úrady a toto zhromaždenie musel niekto viesť. Taktiež mala v krajine veľkú moc aj hlava cirkvi no a na zahodenie tiež nebol titul učenca. Napriek bezkonfliktnému začiatku sa jeden z barónov nevyhol škandálu. V jednom z miest baróna Umberta da Violy boli prichytení dvaja jeho šľachtici pri tom, ako si to vášnivo rozdávajú medzi sebou. To síce medzi šľachticmi bolo bežné, ale stále to ostávalo verejným tajomstvom. Tento škandál nemohol ostať nepotrestaný a tak hlava cirkvi označila Uberta da Violu za heretika a požehnala každému dobrému a chrabrému barónovi, ktorý na neho vojensky zaútočil. Medzičasom sa časť vojenských síl väčšiny barónov presúval do zámoria. Hlavne kvôli sláve a prestíži – to je oficiálna verzia, alebo aj kvôli drancovaniu a obohateniu sa – to je neoficiálna (a vraj správna) verzia. Zatiaľ čo v ďalekých krajinách šľachtici úspešne obliehali exotické mestá, na domácej pôde došlo k prvým bojom medzi barónmi. Mieczyslaw Niebieski vytiahol so svojim vojskom z Altamontu a Kovelu na mesto Froli, ktoré v tej dobe ovládal Guillaume de Limon. Bol to krvavý boj, kde neprežil žiaden zo šľachticov, ale mesto ostalo v de Limonovom vlastníctve aj keď s výrazne zničenými hradbami. To využil Raoul d´Emerande, ktorý do Froli napochodoval so svojim šľachticom a jeho armádou a výrazne oslabené mesto tak získal bez boja. Raz darmo – kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Týmto manévrom začal Raoul d´Emerande naberať výrazne na sile a stával sa tak veľmi nebezpečným. Onedlho po týchto udalostiach došlo k prvému zhromaždeniu šľachticov. Jeho predsedom bol vymenovaný Guillaume de Limon. Zbrane a nenávisť šli na pár dní stranou, aby sa mohlo v pokoji rokovať. Začali sa udeľovať rôzne koncesie, taktiež sa prideľovali rôzne veľké armády a schvaľovali sa dôležité zákony. Mimo iné bolo odsúhlasené, že pri dobytí zámorského mesta môžu baróni žiadať od obyvateľov o 10 zlatých viac ako obyčajne, čo v praxi znamenalo viac rabovania, vraždenia a znásilňovania. Zákon bol schválený bez väčších problémov. Taktiež bol prijatý zákon, ktorý zvýšil platy nájomným žoldnierom. Taktiež sme sa stali svedkami šťastnej udalosti. Preživší obyvatelia Thomasom Edmundom Madderom vypáleného mesto Olbi prišli požiadať o znovu udelenie mestských práv. Napriek krutosti, s akou bolo ich mesto zničené a vypálené, sa pustili do opätovnej výstavby svojho milého mesta a po dlhom čase veľkého odriekania a tvrdej driny sa im to podarilo. Toto odhodlanie dojalo aj samotného Maddera a tak bolo jednohlasne schválené, že Olbi opäť dostane štatút mesta. Na druhej strane však došlo aj k smutnej udalosti. Narastajúca moc baróna Raoula d´Emerandeho sa nepáčila hlavne Mieczyslawovi Niebieskemu a tak presvedčil ostatných barónov, aby odsúhlasili zborenie jeho prístavného mesta na severovýchode krajiny. Po schválení tohto činu si d´Emerande prisahal, že Niebieskeho zničí, aj keby to malo byť to posledné čo v živote spraví. Zo snemu vychádzali baróni v pochmúrnej nálade a hneď začali vydávať rozkazy na všetky strany. Mieczyslaw sa neuspokojil s jedným zámorským mestom a preto šiel dobývať jediné neobsadené mesto – Acre. To sa vôbec nepáčilo Umbertovi da Violovi, ktorý tam pritiahol so svojim vojskom nečakane rýchlo (mal kompas chytrák jeden) a prerušil už začaté obliehanie. Strhla sa veľká bitka, ktorá nemala víťaza, ale obaja šľachtici stratili väčšinu svojho vojska. To však nezabránilo Mieczyslawovi, aby útok opätoval. Nakoniec sa to podarilo. Umberta de Violu prinútil k ústupu.....do oceána. Naozaj kruté zničenie jednej armády. Po tomto úspechu začal Niebieski opäť obliehať Acre. To už však na scénu prišlo vojsko Raoula d´Emerandeho. S výkrikom „POMSTÁÁÁÁ!!!“, sa pustili do oslabeného a dezorientovaného Niebieskeho vojska. Bol to rýchly a krutý boj – inými slovami jatky.[1] D´Emerandova pomsta však pokračovala ďalej. Zmarením dobytia Acru barónom Niebieskim dosiahol barón d´Emerande to, že Niebieski nevyraboval mesto a tým nezískal slušnú zásobu zlata do svojej pokladnice. Keďže sa blížil výplatný termín žoldnierov, ktorý mali navyše vyššie platy, bola táto situácia pre Niebieskeho veľmi nepríjemná. Raoul d´Emerande si to plne uvedomoval a tak použil svoje kontakty a zákulisné ťahy a spôsobil, že žoldnieri sa museli vyplatiť ešte skôr, ako bolo plánované. To Niebieskeho úplne zruinovalo. Stratil polovicu svojej armády a jeho vedúce postavenie v krajine bolo výrazne oslabené. Tu treba vyjadriť naozaj obdiv voči tejto zákulisnej hre d´Emerandeho, lebo to bola naozaj lekcia z toho, ako zničiť jedného baróna. Popri týchto udalostiach ostatný baróni nezaháľali a snažili sa využiť konfliktu medzi dvoma silnými barónmi. Guillaume de Limon si nenápadným spôsobom získaval jedno neutrálne mesto za druhým a mimo agresie Niebieskeho si ho nikto výraznejšie nevšímal. Nehanebná vec sa stala v meste Olbi. Potom čo chrabrí obyvatelia toto mesto vybudovali na novo holými rukami a boli im znovu udelené mestské práva, tam opäť vtrhol Thomas Edmund Madder a mesto zase vypálil, čím sa definitívne stal najväčším sadistom krajiny. Naozaj smutný príbeh jedného mesta. Aby toho nebolo málo, tak morálna cirkevná komisia tajne viedla vyšetrovanie proti heretickému barónovi Umbertovi da Violovi a zistila šokujúce informácie. Nielen že jeho šľachtici obcujú medzi sebou, ale často sa stáva, že tam majú rôznu neplnoletú spoločnosť alebo jedince z ríše zvierat. Hlava cirkvi bola tak rozhorčená, že udelila na baróna da Violu dvojnásobnú herézu, čím sa stal útok na neho skutočne zaujímavou udalosťou. Krajina sa ocitla v úplnom bojovom amoku. Raoul d´Emerende stále bažil po krvi Niebieskeho, Umberto da Viola sa svojim bezuzdným životom stal terčom ostatných barónov (navyše jeho mestá sa nachádzali v strede mapy, takže každý mal k nemu relatívne blízko), Guillame de Limon konečne vyšiel zo svojej obrannej ulity a začal útočiť no a nakoniec Thomas Edmund Madder potvrdil povesť násilníka a aj napriek tomu, že už bolo jasné že sa nestane kráľom, útočil na všetky strany. Čo sa týka Mieczyslawa Niebieskeho, ten bol tak oslabený, že si lízal vo svojom hrade rany a snažil sa vymyslieť nejakú úskočnú taktiku, ktorá by mu priniesla korunu. Rozhodol sa staviť na rolu chudáčika a zapojiť intrigy. Posledná fáza hry sa vlastne stala jednou veľkou bitkou. Thomas Edmund Madder zhromaždil na jedno miesto troch svojich šľachticov aj s ich armádami a všetkých ich poslal na dvojnásobne heretického da Violu. Po ťažkých bojoch da Viola svoje mesto ubránil a Madder sa musel stiahnuť so sklopenými ušami. Ako náplasť mu malo poslúžiť to, že mu hlava cirkvi požehnala. Tá mala celkovo veľa roboty lebo hneď na to už žehnala de Limonovi aj d´Emerandemu. Toto požehnanie už asi hlava cirkvi myslela vážne, keďže de Limon dobyl úspešne jedno mesto a d´Emerande spôsobil heretikovi vysoké straty vojska. Po týchto skutočnostiach došlo ku kľúčovému okamihu boja o moc. Raoul d´Emerande stále nezabudol na krivdy, ktorému mu spôsobil Niebieski a hlavne na svoju prísahu, že ho zničí za každú cenu. Preto mal v pláne dobyť minimálne jedno jeho mesto. Vojsko sa začalo pomaly mobilizovať a chystalo sa k presunu, keď tu zapojil Niebieski svojich našepkávačov na d´Emerendovom dvore. Tí len medzi rečou poukázali na to, že svojej odplaty sa už dočkal a Niebieského definitívne zničil. Samozrejme, prísaha je prísaha, ale netreba zabúdať na to, o čo tu ide. Predsa o korunu! A tú d´Emerande stále môže získať. ALE! Ale v ceste mu stojí de Limon, ktorý za krátky čas získal príliš veľký vplyv v krajine a navyše klamal o svojej skutočnej moci, čo nemôže zostať nepovšimnuté. Načo útočiť na už nič neznamenajúceho Niebieskieho? Zničiť de Limona a získať korunu – to je správna cesta! A tak d´Emerande skutočne zaútočil oboma svojimi šľachticmi na mesto de Limona. Zaznamenal veľké víťazstvo, ale nie je dôležité vyhrať jednu bitku, ale celú vojnu. To už sa však k Niebieskemu mestu bez šľachtica blížil krvilačný Madder. Našťastie si však obyvatelia mesta stihli zriadiť vojenskú posádku a vybudovať mestské hradby a tak bol Madderov útok len neškodným pošteklením. Vážnejšia situácia nastala v inom Niebieskeho meste, kde síce mal šľachtica, ale s minimálnym počtom vojakov. Boje boli strašné a mesto sa ubránilo len tak-tak, nakoniec však vďaka výbornej taktike Niebieskeho šľachtica musel smilník da Viola hanebne ustúpiť. Bojový amok postupne utíchal, baróni začali počítať straty a schyľovalo k tomu, o čo vlastne od začiatku šlo. Každý z barónov začal deklarovať nárok na korunu na základe získaného vplyvu v krajine, pričom mali v zálohe aj tromfy v rukáve, ktoré nakláňali misky váh na ich stranu. Kráľ však môže byť len jeden a tým sa stal tesne barón Mieczyslaw Niebieski! Pri jeho korunovácií bol aj barón Raoul d´Emerande a pri zborovom výkriku „Nech žije kráľ!!!“ si pomyslel – ešte nie je konieci Niebieski, ešte nie!

PS: už len poznámočka na záver. Toto bola najlepšia partička warrior knightov čo som hral. Samozrejme aj preto, že som vyhral :-P

[1] Naozaj by bolo zaujímavé vedieť, ako sa cítilo obyvateľstvo Acru. Ale aký taký obraz sa urobiť dá. Najprv príde jedna veľká armáda a oblieha ich mesto. Na túto veľkú armádu zaútočí druhá veľká armáda a navzájom sa celkom slušne oslabia. Hneď na to tá prvá armáda vráti úder tej druhej armáde a zaženie ju do mora. Už výrazne slabšia armáda sa otočí späť k mestu a začne ho opätovne obliehať. Už-už sa jej to podarí, keď tu na ňu vyletí tretia veľká armáda a v úplnom amoku ju rozseká na kusy. Potom víťazná armáda vybuduje tábor, v ktorom oslavuje a dlhodobo nasáva a mesto si vôbec nevšíma, takže ostane do konca vekov neutrálne. Vskutku veľký príbeh hodný knihy s názvom – Obrana Acru :-)

Odehráno v: Bratislava - Petržalka (Okres: Bratislava V)